Poľana

Smejo, Šišo, Ahoj

Piatok 22.9.2006

Po menších presúvačkách odchodu a chaose s odchodmi vlakom po úspešnom naskakovaní v Priekope sa nakoniec stretávame vo vlaku do Zvolena. Táto cesta ma vyšla celkom lacno. Mám rád dobrých ujov štikačov lístkov. 22:27 vystupujeme v Detve na stanici. Kráčame bez zbytočných zastávok. Dosť sa nám chce spať. Obzeráme si polia vôkol nás. Prechádzame okolo osád Nosáľovci a Murínovci. Nakoniec rozkladáme bivak tesne za Stavaniskom. Pekná lúka, ale trošku šikmá. Spalo sa vynikajúco.

Sobota 23.9.2006

Vstávame o pol desiatej. Slnko už riadne pečie. Asi o hodinu vyrážame na Kaľamárku. Trošku schádzame z chodníka, ale cesta je to krásna. Veľmi krásna. Pekný zmiešaný bukovo-dubovo-smrekovo-jarabinovo-brezovo-neviemaký les. Nie moc hustý, zarastený jemnou trávičkou. Na stromoch postupne badať príchod jesene, ale slnko stále svieti a hreje na tele i na duši. Lúky okolo Kaľamárky sú ešte krajšie. Vychádzame hore na Kaľamárku. Nachádza sa tu hradisko, v minulosti tu bývali ľudia. Veru, vedeli si vybrať pekné miesto na bývanie. Skoro zo všetkých strán zvrásnené sopečné skaly asi 20 metrov vysoké. Dnes sem chodia skalolezci liezť. Nevieme sa nabažiť krásy tohto miesta. Po čase sa poberáme ďalej. O nejaký čas sme pri horskom hoteli Poľana. Po dlhej dobe stretávame ľudí. Je ich tu veľa. Kopec áut na parkovisku naznačuje konanie svadby. Veľký deň pre niekoho. Pre nás tiež, ale tak trošku inak. Vnímam len krásu prírody okolo nás. Cestou hore na Poľanu sa nám ukazuje krásny výhľad na celé podpoľanie. Na vrchole Poľany je len taká sci-fi vec a smerovník. Skoro žiadny výhľad okrem dvoch dievčat, čo sa mihli okolo. Celý hrebeň odtiaľto až po Hrb je lesnatý ale krásny, taký úzky, pár metrov napravo aj naľavo strmina dolu, len tu je pekná plošinka. Občas sa ukáže výhľad, raz napravo, raz naľavo. Tak hľadíme. Les je miestami dosť hustý. Veľa popadaných stromov, väčšinou prepílených. Občas stretneme srnky, raz dokonca jeleňa. Furt od nás utekajú ozlomkrky preč. Do sedla Jasenová neprichádzame sami. Je s nami tma. Varíme niečo teplé do bruška, balíme sa do spacákov, počúvame ručať jelene a pomaly zaspávame.

Nedeľa 24.9.2006

Budíme sa trochu skôr ako včera - o trištvrte na osem. Niečo dáme do bruška ešte v teple spacákov. Niežeby bola zima, ale vyhriaty spacák má svoje čaro. Spať v lese má pár výhod, napr. nepadá rosa a je tu teplejšie. Takisto tu nie je tak nudne ticho, keď sú tu jelene. Asi o pol deviatej vyrážame putovať ďalej. Dnes stretávame aj viacej turistov. Asi nie sme sami, komu sa tu páči. Prechádzame bukovými jedlinami, jedľovými bučinami a bukovými javorinami. Na jednom mieste to Smejovi úplne pripomína domov, teda fototapetu na chodbe. Na vrchol Vepora vedie chodník úzkou štrbinou v skalách. Na vrchole stretávame dvoch vojakov. Aspoň tak vyzerajú. Som znechutený, že sú ľudia, ktorí si prídu do hory zapáliť cigaretu. Každý máme svoje slabosti... Pokračujeme ďalej na Hrb. Na vrchole je krásna plošinka s výhľadom až na Nízke Tatry. Havrany nám tu predvádzajú svoje letecké umenie. Robíme si spoločnú vrcholovú fotku. Klesanie na chatu pod Hrbom je skutočne strmé. Cestou zbierame brezovú kôru z padnutej brezy. Skúšame ju zapáliť. Som zostal úplne prekvapený, keď hodením iskry z ocieľky sa kôra bez žiadneho rozfúkavania zapáli a za chvíľku úplne zhorí. Kúzlo. Z chaty schádzame do Ľubietovej. Moc autobusov odtiaľto nechodí, tak ideme do ďalšej dediny. Cestou jeme bukvice a jablká. Ešte nikdy predtým som nejedol bukvice. Chutia ako oriešky. V Lučatíne na stanici asi hodinu čakáme na vlak. Dojedáme posledné zásoby a s krásnymi spomienkami cestujeme domov.