11. 11. 2006
Každý deň máme aspoň jednu príležitosť niečo zmeniť, niečo urobiť, niečo zažiť. Ak ju nevyužijeme, môžeme si byť istý iba jediným. Že sme premárnili ďalší deň. Včera som začal čítať knižku od Paula Coelha a celkom ma zaujala tá myšlienka. Aj keď večer pred akciou som zvažoval, čo za život to žijem. So Smejom sme buď navštívili alebo obvolali väčšinu kamarátov ale nik sa k nám nepridal. Trošku ma to aj mrzelo.
Pamätám si presne ten kúzelný okamih, kedy sa vo mne niečo zlomilo. Niečo, čo urobilo z tohto dňa deň, ktorý stojí za to prežiť aj viackrát. Bolo to cestou hore na vrchol Choča. Krásne počasie, sneh pod nohami, pot na čele. Obaja kráčame sami s vlastnými myšlienkami. Tu nastáva ten okamih. Uvedomujem si aké je krásne ostať raz za čas sám so svojimi myšlienkami, usporiadať si hlavu. Pre mňa neexistuje na to lepšie miesto ako na kopci. Na vrchole Choča vnímam ten krásny pocit, ktorý mi tak veľmi chýbal a ani som o tom nevedel. Pocit, ktorý mi len hora môže dať, keď stojím na vrchole a dívam na všetky tie krásy sveta vôkol mňa. Je to akoby sa uprostred upršaného dňa rozžiarilo slnko, ale tiene si nechalo v sebe. Osvetľuje každučký kút duše. Rozhliadni sa okolo seba! Počúvaj tlkot srdca Zeme! Nádhera. Toto nezachytí žiadny fotoaparát, žiadne riadky v zápisníku. To zostáva v človeku. To ti nikto nevezme.
Ahoj